Ako vlastne vidíš?

Veľmi často sa stretávam s touto otázkou.

Ľudia neveria, že slabo vidím. Svoj zrak som síce úplne nestratila, ale vidím málo. A keď sa nachádzam v dôverne známom prostredí, väčšinou sa pohybujem bez akýchkoľvek ťažkostí.

Keď niekomu poviem, že vlastne ani neviem, ako vyzerá, neveriacky krúti hlavou. Potom sa ma spýta, koľko prstov mi práve ukazuje. A keď mu zopakujem, že ani na túto otázku mu nedokážem dať odpoveď, stíchne.

Netuším, ako sa zatvári, ale predpokladám, že jeho oči sa prilepia na mňa a hľadá známky toho, že skutočne nevidím. Príde chvíľa ticha. A možno by trvala aj dlhšie, ale preruším ju smiechom.

Sú to komické situácie, keď sa niekto snaží nájsť dôkaz toho, že môj zrak je skutočne taký slabý, že neviem ako vyzerá. Aj keď sa to tak nejaví.

A potom príde tá obligátna otázka, ako od neveriaceho Tomáša: „Tak ako teda vidíš, keď nevidíš?“

A vtedy sa zhlboka nadýchnem a pustím sa do vysvetľovania niečoho, čo je pre vidiaceho človeka často nepredstaviteľné.

Všimla som si, že väčšina ľudí má trošku skreslenú predstavu o tom, ako zle môžu naše oči vidieť. V podstate som to tak mala aj ja, kým som videla normálne. Nezaoberala som sa tým, aké to je, keď človek nevidí. Pochopiteľne, nemáme dôvod, prečo to vedieť.

Paleta možností nášho nevidenia je však skutočne veľmi pestrá.

Bežný človek má predstavu, že nevidíme do diaľky alebo do blízka. Prípadne nevidíme vôbec.

Naše oko je taký úžasný orgán!

Dokáže nám sprostredkovať pohľady, ktoré sa predbiehajú v kráse. Zachytáva tvary vo viacerých rozmeroch, rôzne veľkosti predmetov, nekonečnú škálu farieb.

Očami dokážeme zachytiť tenký vlások alebo malé pierko tancujúce vo vetre. Vidíme dokonca lietadlá na oblohe vzdialené desiatky kilometrov. Vďaka svojmu zraku sa vieme orientovať v tme, aj v žiare slnka. Očami zachytávame rýchly pohyb auta. Vidíme najjemnejšie tkanie na látke, každý lístoček v mohutnej korune stromov či zajaca bežiaceho po poli.

Ale keď nám zrak neslúži, všetky tieto zážitky sú nám odopreté.

Zhorší sa nám videnie do diaľky či do blízka. Možno začneme vidieť rozmazane. No vo väčšine prípadov sa to dá riešiť okuliarmi.

Niekedy však také šťastie nemáme.

Začíname strácať farby a časom zistíme, že červená už nie je červenou. A nápadne si ju mýlime so zelenou. Všetky farby sa nám zvláštnym spôsobom zlejú do niekoľkých odtieňov sivej.

Potom sa začneme sústreďovať na to, že pozeráme centrom svojho oka. Alebo naopak, lepšie vidíme periférne, lebo keď sa snažíme uvidieť niečo stredom svojho oka, tak to nejde.

Niekedy môžeme mať pocit, že máme v očiach vodu, keď náš pohľad pláva a hýbe sa. Inokedy sa nám zdá, že máme v oku akúsi nitku, ktorá nám rozdeľuje pohľad.

No ak nám začnú zaspávať alebo odumierať bunky sietnice, náš už aj tak poškodený obraz, začne prichádzať o jednotlivé svoje časti. Presne ako keď nám chýbajú časti puzzle. A čím ďalej, tým ich bude chýbať viac. Niekedy sú to časti zo stredu nášho obrazu, inokedy sú to tie po okraji.

V momente, keď začneme prichádzať o svoje drahocenné bunky v sietnici, začíname vidieť ako cez sito. Miesto, kde naše bunky prestali fungovať správne, ostane prázdne a priesvitné. Alebo stmavne a vyplní sa černotou. Inokedy sa čierna farba skombinuje s bielou a náš obraz pripomína zrnenie  po skončení televízneho vysielania.

A nakoniec sa náš pohľad môže úplne zahaliť tmavou černotou alebo svetlou belobou pripomínajúcou hustú mliečnu hmlu.

Svet nášho oka je skutočne zázračný. Je až neuveriteľné akými rozmanitými spôsobmi môžeme vidieť, respektíve nevidieť.

Tieto možnosti sú tými, s ktorými som sa stretla ja. No určite ich je oveľa viac. Môžu fungovať jednotlivo ale aj spolu. Často je to, hlavne pri zložitejších diagnózach, kombinácia mnohých spôsobov nevidenia.

A my si hľadáme štrbinku, cez ktorú ešte dokážeme niečo zachytiť. Vidieť tak ako kedysi.

No jedno je pri strácaní zraku isté.

Začneme si oveľa viac vážiť to, čo ešte máme. Staráme sa o každú bunku našich očí, ktoré nám ešte vedia sprostredkovať krásu tohto sveta. Aby sme možno neskôr, keď už to bude horšie, mali na čo spomínať.

Ostatné články blogu