Jeden starý známy mi vravieval, že v sebe nosím hrozne veľa strachov. Jeho úlohou bolo pripomínať mi, aby som s nimi niečo robila, lebo nikdy nenájdem šťastie, ktoré hľadám. Strachy mi v tom vždy budú brániť.
Kedysi som sa snažila svojim strachom nevenovať pozornosť. Vedela som, že im nedokážem čeliť a zrejme ani nechcem. Nemalo to zmysel. Boli to presvedčenia, ktoré mi excelentne bránili v dosahovaní hojnosti po všetkých stránkach života.
Keď som však pochopila, že do svojich strachov sa môžem ponoriť a dovoliť si ich, otvoril sa mi nový svet. Zrazu ma prestali opantávať. Padala zo mňa kazajka, ktorá ma držala v nechcenom väzení ilúzií, o ktorých som si myslela, že sú skutočné.
Akonáhle som svoje strachy precítila, dokázala som ich pustiť. Bolo to ako prebudiť sa zo zlého sna. Nesmierne ma to oslobodzovalo a otváralo do ľahkosti života.
A presne tento zážitok sa snažím dopriať aj ľuďom, ktorých sprevádzam procesom zmeny.
Otvoriť sa strachu nie je vôbec jednoduché.
Ak čelíme nebezpečnému psovi, ktorý nás môže napadnúť, ukryjeme sa. Ak sa obávame, že by sme mohli prísť o svoje financie, uložíme ich do bezpečia. Ak máme strach, že naše dieťa môže prechladnúť, ponúkneme mu kabát. Ak si myslíme, že nezvládneme dlhú cestu pešo, tak sa vyberieme na bicykli. Ak tušíme, že na nás môže niečo spadnúť, tak sa uhneme.
Ale ujsť pred veľkým strachom, ktorý cítime vo svojom vnútri, môže byť skutočne ťažký oriešok.
A mne v tejto úlohe geniálnym spôsobom pomáhajú moje oči.
Pred niekoľkými rokmi som mala veľmi silný zážitok.
Stála som na cestičke uprostred ranča, kde chovajú kone. Boli nádherné. V malých skupinkách sa pásli a pokojne si vychutnávali šťavnatú čerstvú trávu na lúke. Každá skupinka sa držala v ohrade. Mali obrovský priestor, v ktorom si mohli zabehať a stráviť celý deň.
Bol medzi nimi aj Jerry. Mladý, nádherný, statný žrebec, ktorému robili spoločnosť dva staršie kone. A bolo im spolu dobre. Až kým si Jerry nepovedal, že sa pozrie za ohradu.
A nejakým zvláštnym, priam nepochopiteľným spôsobom, sa odtiaľ dostal. Nezbedný koník to bol.
A keď už bol na slobode, s radosťou a nadšením si to namieril priamo k starni.
Na tom by nebolo asi nič zaujímavé, keby som pri tej stajni nepostávala ja. Sama, na prázdnej cestičke, kde som sa nemala kam ukryť. A ešte k tomu s takým slabým zrakom, že som ho nevidela.
Tento zážitok trval iba zopár sekúnd, no pre mňa to bola celá večnosť. To, čo sa vo mne vtedy odohralo, si zaslúži prinajmenšom Oscara!
Jerry bol vtedy síce mladý, no svojou veľkosťou nezaostával za svojimi dospelými kamarátmi.
Reálne bol odo mňa vzdialený asi 200 metrov. No v tej chvíli som stratila akékoľvek poňatie o vzdialenosti. Vedela som iba to, že sa na mňa, ani neviem odkiaľ rúti obrovské zviera a ja nedokážem ujsť. Nevidela som ho. Môj strach mi úplne zatemnil aj ten malý kúsok schopnosti vidieť, ktorým som disponovala. Jediné, čo som zaznamenala, bol hlasný dupot kopýt, ktoré si razili cestu ku mne.
V tých pár sekundách som sa snažila rozhodnúť, či mám urobiť krok vpred alebo krok vzad, aby ma nenabral. No zrazu som zabudla aj na to, kde stojím a či v mojej blízkosti nie je jama alebo nejaká prekážka. Stále som počula iba príšerný dupot kopýt rútiaci sa mojim smerom. A čakala som, kedy do mňa vrazí.
V mojom tele sa odohrávala explózia atómovej bomby, ktorú som nevedela udržať pod kontrolou. Pocity, ktoré mnou lomcovali boli extrémne silné. A neprichádzali jeden po druhom, ako keď si ich dovolíme v procese cítiť. Vybuchli všetky naraz. A zvalcovali ma.
Všetko spustil obrovský šok, keď som si náhle uvedomila, čo sa deje. Strach okamžite nabral najväčšiu rýchlosť a tlak, ktorý som na sebe vyvinula, nemal obdoby.
Cítila som, ako každá moja bunka zmeravela, a pritom chcela ujsť. Moja hlava išla prasknúť a z očí kričala panika. Bol to jasný vnútorný boj o prežitie. No ja som nevedela vôbec nič urobiť. Len som tam stála ako soľný stĺp.
Toto sú okamihy, keď logický úsudok nemá šancu dostať sa k slovu.
Jerry si iba šiel po maškrtu, ktorú tak miloval. A vôbec nemal v úmysle vraziť do mňa. Práve naopak, keď sa ku mne priblížil, bezpečne spomalil a asi desať metrov predo mnou postál.
Vo chvíli, keď som pocítila, že som v bezpečí, všetky tie silné emócie sa zo mňa doslova vyliali. Moje telo horelo a z očí mi tiekli slzy. Boli to slzy úľavy. Prežila som!
Jerry mi doprial veľkú lekciu. Ukázal mi, že strachu sa môžeme zbaviť aj za pár sekúnd. Dupot jeho kopýt ma doviedol do takého extrémneho bodu, že moja myseľ už nedokázala udržať kontrolu a nemala inú možnosť ako všetko pustiť.
To, čo prišlo potom je zrejmé. No vďaka tomuto zážitku sa moja kontrolka boja o prežitie pri najbližšej príležitosti nezapne. Alebo aspoň nie hneď. Pretože obrovský kopec strachu som už pustila. A prinieslo mi to veľkú slobodu.