Kedysi dávno sme v škole písali úvahu na tému „Láska je len slovo“. Bolo to pred mnohými rokmi, takže si nepamätám, ako moja práca dopadla. No táto myšlienka mnou stále rezonuje.
Možno je to tým, že v predstave dospievajúceho dievčaťa, ktorým som vtedy bola, láska nebola iba obyčajným slovom. Znamenala pre mňa to, čo cítime, keď s niekym kráčame bok po boku tichými uličkami spiaceho mesta. Alebo, keď sa stretnú dva pohľady pri šálkach voňavého čaju a v tej chvíli zabudneme na všetko, čo bolo, a aj na to, čo bude.
Tento nevinne krásny pohľad mladosti ešte nebol oklieštený trpkými skúsenosťami dospelých. Preto mi ani nenapadlo zamyslieť sa nad tým, v akom človeku sa mohla takáto myšlienka zrodiť.
Pre ženu, ktorou sa to dievča stalo, sa však táto veta dnes stáva novým podnetom k úvahe. Môže takúto vetu povedať niekto, kto verí v lásku? Ten, kto miluje a je milovaný? … Nie, z týchto slov sála sklamanie, Tento človek ľúbil, ale láske už prestal veriť.
Príliš často si ani nevšimneme, že kúzelný pocit lásky, ktorý bol živnou pôdou nášho začínajúceho vzťahu, stratil niekdajší nádych emócie. Moment, keď sa stretnú dva pohľady už nemá žiadnu iskru a na spoločnú prechádzku už nie je čas. Starosti dospeláka nám prerastajú cez hlavu a naše srdce sa v tichosti začne zatvárať.
Čo sa stalo s tou našou nežnou láskou, ktorá nás tak hriala pri srdci a s ktorou sme ako motýľ lietali v oblakoch?
Pod ťarchou nekonečných starostí zovšednela. A možno sa úplne stratila.stala sa slovom, ktoré sme začali používať, keď sme od niekoho potrebovali niečo získať. Pohladenie, porozumenie, podporu či fyzické potešenie. Lásku sme ohraničili svojimi potrebami a očakávaniami.
Láska sa stáva iba slovom, ak sa dostane do rúk našej mysle. Je to láska, ktorá kladie podmienky. Je to tá láska, ktorá hovorí, žeak chceme, aby nás niekto miloval, musíme preto niečo urobiť. Musíme vyhovieť, zmeniť sa, byť lepší.
Je však toto naozaj láska? Alebo len naháňanie niečoho, čo nie je? Je to láska, čo nás núti presviedčať niekoho, že sme hodní jeho pozornosti? Prečo si želáme, aby nám niekto lásku neustále dokazoval?
Skutočná láska predsa nič nemusí. Láska, ktorá pramení v srdci sa nepotrebuje vtesnať do tabuliek, ktoré ktosi vytvoril. Pravá láska si nekladie podmienky a nemá žiadne hranice. Nekáže, že ak niekoho milujeme, musíme byť s ním.
Táto láska nás vezme na prechádzkua hoci po našom boku nebude kráčať nikto, pocit milujúceho srdca nám bude robiť spoločnosť. Pretože táto láska je navždy ukotvená v nás. Iba s ňou si užívame každý nádych. A kráčame v ústrety životu.
