Jedna sympatická žena veľmi intenzívne pracovala na tom, aby sa dostala do svojej sily.
Dlhú dobu sledovala svoje vnútro a dovoľovala všetkým bolestiam a krivdám, aby sa vyplavili na povrch. Vedela, že toto je účinná cesta, ako ich vyliečiť. Po dlhých rokoch konečne dokázala svoje rany zahojiť.
Plnými dúškami si vychutnávala skvelý pocit slobody. Týždeň po týždni, mesiac po mesiaci, videla, že ju ťaží stále menej bolesti, ktorej sa roky nedokázala zbaviť.
Naučila sa spolupracovať so svojim telom. Počúvala ho a dovolila mu, aby sa prejavilo v náručí lásky, ktorú mu dávala. Jej telo sa stalo jej najlepším priateľom.
V jedno ráno sa zobudila s tým, že sa jej prisnil sen, v ktorom cítila veľký tlak. Ten tlak sa neustále stupňoval, až kým sa stal neznesiteľným. A vtedy ju jej telo prebralo.
Vstala, predýchala nepríjemný zážitok zo sna a potom vykročila do nového dňa. Bola rada, že ten sen skončil a môže sa upokojiť.
Jej pokoj však netrval dlho.
Nerobila nič zvláštne. Len bežné veci, ako každý deň. No aj tie v nej vyvolávali nervozitu. Všetko jej začalo vadiť. Zvuk varnej kanvice, hluk z ulice, nehovoriac o zvukoch z rádia či televízie. Pustiť si pokojnú hudbu nepripadalo do úvahy.
Keď na ňu niekto prehovoril, mala chuť kričať. Mala pocit, že všetci okolo nej sa spriahli a rozhodli sa v toto ráno nariekať. Jeden kvôli práci, druhý kvôli vzťahu, počasiu, boľavému žalúdku či starostiam s deťmi.
Bolo toho veľa! Všetko sa to na ňu sypalo z každej strany. A ona mala chuť iba kričať. Kričať, aby sa všetci prebrali zo zlého sna a niečo so svojou nespokojnosťou urobili.
No nešlo to. Nemalo by to vôbec žiadny význam. Aj tak by ju nikto nepočúval. Všetci sú zaslepení výčitkami, obviňovaním a ani netušia, že iba sami sa od nich vedia oslobodiť.
Už sa to nedalo vydržať! Dajte mi všetci pokoj! Prestaňte na mňa tlačiť!
Musela ujsť. Ujsť spomedzi štyroch stien, ktoré ju dusili.
Išla von. Do krásneho parku plnom stromov, kvetov a nádhernej prírody. Ľudia tu pokojne posedávali na lavičkách a kochali sa pohľadom na poletujúce vtáky, plávajúce labute a prechádzajúce sa kačky.
Bol tam taký pokoj! V krásnom tichu bolo počuť iba spev vtákov.
Žena sa konečne mohla nadýchnuť. Jej telo sa uvoľnilo. A ona len dýchala. Prestala myslieť a zotrvávala v okamihu, ktorý pripomínal vytúžený raj. Len kráčala, pomaly a pokojne.
Zrazu však zachytila známy pocit. Ten tlak spred niekoľkých minút ju dobehol. Ona sa zbytočne snažila pred ním ujsť. A čím viac ho odmietala, tým viac narastal.
Z očí jej začali stekať slzy. Pochopila, že niet úniku. Bola úplne bezmocná. Pocítila, aká je zraniteľná a bezbranná.
Jej myseľ sa však nemienila vzdať. Nevadilo jej, že plače uprostred parku s množstvom ľudí. Ani to, že z jej hrdla počuť zvyšky hnevu a zrady.
Nevedela však, čo má robiť. Čo sa od nej chce? Čo spraviť, aby sa jej telo uvoľnilo?
Prešla už toľkým učením. Pochopila svoje vzorce správania. Vedela, prečo sa jej v živote dokola diali rovnaké veci. No tento tlak začínal byť neznesiteľný.
A teraz, keď má už toľko za sebou, jediné, čo sa v tejto chvíli od nej očakávalo, je vykročiť vpred.
Tá žena už našla zdroj svojej sily. Už vedela, že ho má v sebe. Začala milovať samu seba za to, čím a kým je. Odhalila svoje poklady, svoju pravú podstatu a božskú krásu.
A teraz prišiel čas, aby do tejto sily vstúpila. Aby urobila krok vpred a začala v tejto sile konať.
Bola to nová situácia, v ktorej sa necítila príjemne. Pretože to znamenalo vystúpiť zo svojej zóny komfortu a pozbierať veľkú úrodu, ktorá je časom vyrástla.
Tá žena nevedela, že je na tento krok pripravená. Netušila, že keď vykročí, už to zvládne. Ešte si neverila. To, čo ju čakalo, bolo nové.
A preto sa jej vnútorný hlas neustále pýtal, či sa rozhodne zotrvať v tlaku a nespokojnosti, alebo vykročí do niečoho nového. Do nového života, v ktorom nájde tú hojnosť, o ktorej tak dlho snívala. Ten vnútorný hlas vedel, že je pripravená a že ten krok skôr či neskôr urobí. Vedel, že už niet dôvodu čakať.
Tá žena sa zúfalo pýtala, dokedy ešte má takto žiť. A jej vnútorný hlas sa zas pýtal, dokedy ešte vydrží takto žiť napriek tomu, že to už nie je potrebné.
Len kráčala. A krok za krokom sa otvárala všetkým pocitom, ktoré sa jej ponúkli. Cítila ich vo svojom tele. Prijímala ich. Plakala a vzlykala.
A potom prišiel ten zázračný okamih a všetko stíchlo. A ona začula ten vnútorný hlas a uvedomila si, že všetko je v jej rukách. Vedela, že je pripravená konať. Urobiť krok a povedať ľuďom, že ich život je iba v ich vlastných rukách.
Konečne sa postavila do svojej sily. Stala sa stelesnením pravdy, ktorú v sebe nosí. Jej kroky sa stali pevnejšími ako kedykoľvek predtým. A ona začala žiť svoj život naplno.