Tušil Dante Alighieri, jeden z najvýznamnejších svetových básnikov žijúci v stredovekom Taliansku, čo je „dvojplameň“?
Jeho veľkolepá a ohromujúca báseň „Božská komédia“ je nádhernou oslavou inotaje, ktorej porozumejú iba zasvätení. Dielo prekvapuje číselnou a obrazovou symbolikou nápadne pripomínajúcou cestu dvojplameňa.
Slovo „komédia“ tu však má úplne iný zmysel, ako by malo dnes. V stredoveku označovala tragédiu s dobrým koncom. V tejto básni znamená cestu bytia, ktorá vedie k spáse.
Autor zaujímavým spôsobom opisuje cestu duše, ktorá začína v pekle a cez očistec sa dostáva až do raja. Kým peklo je miestom bez štipky nádeje, v očistci ju duša opäť nájde, aby mohla na konci svojej púte pristúpiť k Bohu.
Je náhodou, že 700-ročná „Božská komédia“ sa tak veľmi podobá tomu, čím prechádzajú dvojplamene?
Ten, kto žije život dvojplameňa, ho skutočne často vníma ako peklo na Zemi. Táto prechádzka však v žiadnom prípade netrvá 7 dní, ako v slávnej Alighieri-ho básni. Toto obdobie počítame na roky, desaťročia a životy.
Padáme do pekelného ohňa, aby sa spálilo to, čo nám bráni vstúpiť do raja. Ponárame sa do svojich najhlbších strachov, bolestí, čelíme nízkemu sebavedomiu a krivde, zápasíme so samotou, odmietaním a nedostatkom.
Čistíme seba, svoje telo a svoju dušu, aby sme sa mohli opäť slobodne nadýchnuť a uchopiť život do vlastných rúk.
No vždy, keď sa náš život na chvíľu upokojí a konečne dostaneme všetko pod kontrolu, zas sa rozpadne na tisíce kúskov.
A presne tak to má byť. Božskou úlohou dvojplameňov je čistiť, uvoľňovať a prepúšťať. Bez oddychu, a zbytočného zdržiavania sa a váhania. Znova a znova sa ponárať do hlbín zúfalstva a utrpenia, pretože jedine tam sa môžeme očistiť a zažiariť v plnej svojej kráse.
Cesta dvojplameňa je cestou hojenia starých rán. Je to dlhá a strastiplná cesta z pekla, na ktorej sa naše zabudnuté rany liečia, aby nám ukázali smer ku šťastiu, a láske.
Učí nás otvoriť srdce a nechať sa ním viesť. A po veľmi, veľmi dlhej dobe sa konečne prestaneme kriviť a vystrieme sa.
A akú úlohu na tejto náročnej ceste zohráva náš dvojplameň?
Danteho duša putovala v „Božskej komédii“ z pekla, cez očistec až do raja. Zo začiatku popri ňom kráčal priateľ. Rajom ho však sprevádzala duša jeho múzy, obdivovanej a milovanej Beatrice. Práve ona ho priviedla k Bohu.
Napriek tomu, že Beatrice bola spisovateľovou spriaznenou dušou, svoj život prežil popri žene, s ktorou mu rodičia už v detstve dohodli sobáš.
Každý dvojplameň potrebuje na svojej púti niekoho, kto mu bude rozumieť. Človeka, ktorý ho neopustí, keď sa bude smažiť v pekle. Priateľa, ktorý s ním bude kráčať očistcom a bude mu oporou, keď sa jeho staré rany budú hojiť.
Každý dvojplameň však v prvom rade potrebuje dušu, ktorá bude držať pochodeň so svetlom. Tú dušu, s ktorou nikdy nezablúdi a ktorej nadovšetko dôveruje. Jedinú bytosť, ktorej srdce tlčie v rovnakom rytme a ktorého esencia ladí s tou našou.
Iba po boku tohto človeka dokážeme stále kráčať a hoci budeme padať, opäť sa postavíme. Pretože sila našich sŕdc a láska našich duší prekoná aj neprekonateľné.