Naučme sa dôverovať životu
Do akej miery sa dokážeme odovzdať životu?
Možno veríme, že náš vzťah je dostatočne silný na to aby prekonal všetky nástrahy. Sme si istí, že svoju rodinu budeme vedieť vždy finančne zabezpečiť a niet pochýb o tom, že budeme šťastní. A sme presvedčení, že naša práca je zdrojom bezpečia a istoty.
Dokážeme naplno dôverovať tomu, čo sa deje? Alebo nám pri týchto slovách zviera hrdlo a preto musíme okamžite konať a nenechať všetko na náhodu?
Dôvera neznamená mať všetko pod kontrolou. Práve naopak. Potreba držať veci pevne vo svojich rukách, vyplýva zo strachu, že sa nám náš domček z karát môže zrútiť. Nedokážeme sa mu pozrieť do očí, aby nás nepokoril. A radšej si na tvár prilepíme ukážkový úsmev, hoci vieme, že všetky naše bunky pod ním sú roztrasené.
Ako však máme veriť tomu, že to, čo sa deje, je presne to, čo sa má diať? Keď vždy, keď spravíme krok vpred, padneme na kolená? Ak miesto radosti, cítime bolesť a neistotu? Ak robíme všetko preto, aby sme boli šťastní, no napriek tomu sa to nedeje?
Naučiť sa dôverovať životu nie je vždy ľahké.
Preto treba postupovať pomaly. O dôveru sa musíme starať a trénovať ju, aby mohla silnieť a rozvíjať sa. A to môže trvať mesiace, aj roky. Najmä vtedy, ak je naša cesta ťažšia. A život nám naďalej môže klásť do cesty nové a nové prekážky. Sú to však skutočne prekážky? Alebo prostriedky učenia?
V mojom živote priniesli tieto takzvané prekážky dva možné scenáre.
V jednom som bola obeťou bez kúska nádeje, kým ten druhý vo mne odhalil bojovníčku za spravodlivosť. Obe potrebovali priestor a až keď naplno vstúpi lido svojej energie, uvoľnil sa ich tlak a, zavládlo pokojné ticho. A vtedy mohol prísť môj moment pochopenia.
Naučila som sa držať svoj život pod kontrolou. Verila som, že ak ho budem riadiť, nájdem šťastie a naplnenie. Až keď sa moja potreba rozhodovať rozplynula, uvedomila som si, že som bránila životu v hojnosti. Zrazu mi bolo úplne jasné, že život mi ponúka neporovnateľne viac, ako som si dokázala predstaviť . Stačilo mu iba dovoliť, aby tak urobil. Stačilo sa prestať hýbať v medziach očakávaní. Otvoriť srdce a prijať nemožné.
Keď padneme na kolená, pokúsme sa v sebe nájsť vďaku za to, že sa to stalo práve nám. Vedzme, že náš pád je darom z nebies a preto má svoje posolstvo. Neostaňme teda ležať na zemi v slzách utrpenia. No nesnažme sa so životom ani tvrdohlavo bojovať, pretože túto vojnu nemôžme vyhrať.
Nájdime štrbinku pomedzi a odhaľme hlbokú pravdu, ktorá sa za našim pádom ukrýva. Tento pohľad bude kľúčom k tomu, aby sme opäť neklesli k zemi a mohli kráčať ďalej s ľahkosťou a radostným úsmevom.
Život mnohých z nás nie je jednoduchý. A je iba otázkou času, kedy pochopíme, že je presne taký, aký má byť. Poskytuje nám všetko k tomu, aby mohol náš domček z karát raz pevne stáť a aby ho nič nedokázalo zboriť. Už sa nebudeme triasť a každá naša bunka bude ladiť s ostatnými. Nebudeme si na pery lepiť očakávaný úsmev. Budeme sami sebou.
Budeme vedieť, kým sme. Budeme stáť pevne zakotvení vo svojom srdci a prijímať svoju esenciu, svoju podstatu a jedinečnosť. Budeme dôverovať tomu, čo je v nás a prijímať nielen svoju lásku, ale aj neistotu. Už sa nebudeme báť padnúť na kolená, pretože budeme vedieť, že ak sa tak stane, bude tu niekto, kto nám podá pomocnú ruku. A tým niekým bude naša milujúca duša. Duša odovzdaná životu.
