Mávate občas nepríjemný pocit, že sa neviete pohnúť z miesta, nech sa o to akokoľvek snažíte? Že vám v tom neustále niečo alebo niekto bráni? Partner či partnerka, deti, práca, zdravie, vedomosti?
Chcete si po ťažkom dni oddýchnuť, ale musíte sa so synom učiť matematiku? Radi by ste pracovali v oblečení, v ktorom sa cítite dobre, ale máte predpísanú uniformu? Konečne ste sa dočkali dovolenky a ako na potvoru ochoriete?
Po dlhom čase ste sa odhodlali venovať maľovaniu, no manžel vás v tom odmieta podporiť?
Takéto, ale aj mnohé iné situácie spôsobujú, že máme pocit, že nás niekto neustále v niečom brzdí. Zviera nám krk a bráni voľne dýchať.
My však vieme, alebo aspoň v kútiku svojej duše tušíme, že máme právo žiť život podľa vlastných predstáv a pravidiel. Preto začíname bojovať za svoje práva.
Púšťame sa do konfrontácie a vyťahujeme na svetlo sveta všetky argumenty, na ktoré si práve spomenieme. V hlave nám víri jediná myšlienka: postaviť sa za seba a dosiahnuť svoj cieľ.
Náš pohár trpezlivosti sa naplnil a začal z neho pretekať dlho potláčaný hnev. Ten hnev, o ktorom málokto vedel, nás teraz ženie dopredu.
Konečne vidíme svetlo na konci tunela. Konečne nás niekto počúva konečne sa náš život zmení.
A naozaj, zrazu máme viac času pre seba. Už nie sme zavalení prácou, deti sa dokážu naučiť bez našej pomoci a dostávame podporu, po ktorej sme vždy túžili.
Táto zmena v našom živote však nevydrží dlho. Po pár dňoch sa dostávame späť do zabehnutých koľají a zrazu je všetko presne tak, ako predtým. Nikto na nás neberie ohľad a hnev sa opäť začína stupňovať. Tentokrát však už vieme, že prejaviť ho je úplne zbytočné. Aj tak sa nič nastálo nezmení.
Padáme do bahna svojich emócií. Uvedomujeme si čistú bezmocnosť a nemožnosť konať. Prepadáme nekonečnej vnútornej prázdnote. Prehlbuje sa v nás krivda a bezvýznamnosť života. Pýta sa, či sme na tomto svete skutočne iba preto, aby sme ukrývali svoju žiaru a slúžili iným, aby sme boli obeťami systému, ktorý sa nedá zmeniť?
Nájdime skrytý potenciál vo svojom srdci a vyliečme to, čo mu bráni kvitnúť a rozvíjať sa.
Je čas obrátiť pohľad do vnútra a odkryť rany, ktoré sa potrebujú zahojiť. Čeliť starým krivdám spôsobujúcim, že sme zabudli, kým sme.
Až tam pochopíme, že to, čo sme hľadali, bolo po celý čas v nás.
Ten správny kľúč ku šťastiu drieme v našom srdci a čaká na odhalenie.
Iba ak prijmeme seba a svetlo v sebe, dočkáme sa dňa, keď ho uvidia aj iní. Budú si ho vážiť a milovať, pretože ho budeme milovať a chrániť predovšetkým my sami.
