Kedy naposledy ste si našli čas len pre seba? Kedy ste sa naozaj zastavili a venovali pozornosť svojim potrebám a pocitom?
Tiež patríte k tým, čo sa starajú skôr o ostatných a seba posúvajú na posledné miesto?
Prečo je to tak? Prečo sa tak často prichytíme pri tom, že iným dávame všetko, no nám musia stačiť omrvinky?

Väčšina ľudí priznáva, že je vyčerpaná a má pocit, že na seba nemá dostatok času. Tento jav, nazývaný tiež “syndróm vyhorenia”, je často spojený s tým, že berieme príliš veľký ohľad na druhých, no zabúdame pritom na seba.
Takéto dlhodobé zameriavanie sa na iných na úkor seba však môže úplne vyčerpať naše energetické rezervy a viesť k fyzickej i psychickej únave a strate radosti a životnej sily. Ak si z akéhokoľvek dôvodu nedobíjame vlastné baterky, skôr či neskôr nás dobehne frustrácia a nespokojnosť.
Zvláštnou iróniou však je, že vyhorenie ohrozuje najviac práve tých, čo sú najochotnejší pomáhať ostatným. A teda tí, ktorí prinášajú svetlo iným, sami ostávajú v tieni.

Tiež patríte medzi obetavé mamy, ktoré dávajú všetok drahocenný čas svojmu dieťaťu, pričom zanedbávajú vlastný odpočinok a zabúdajú sa najesť? Alebo ste tým zodpovedným otcom, čo v snahe zabezpečiť rodinu dobrovoľne pracuje dlhé nadčasy, a preto chodieva domov až po zotmení?
Možno ste boli tým starším súrodencom, ktorý bol nútený vzdať sa svojich záľub, lebo musel pomáhať mladšiemu bratovi či sestre s domácimi úlohami. A možno ste ženou, tou bútľavou vŕbou, ktorá stále rieši neriešiteľné problémy svojho partnera, miesto toho, aby myslela viac na seba.
či ste skôr natoľko loajálnym zamestnancom, že ochotne súhlasíte s každou novou úlohou, aj keď máte práce vyše hlavy, len aby ste nesklamali nadriadeného? Alebo sa radšej vzdáte svojho názoru, len aby ste nevyčnievali z davu a zachovali harmóniu v tíme?

Existuje mnoho dôvodov, ktoré nás podnecujú k tomu, aby sme sa zaujímali viac o životy iných ako o ten svoj. A ako v dobrej detektívke, poďme si ich predstaviť a podložiť dôkazmi ukrytými v štyroch záhadných rohoch miestnosti, ktorá uchováva príbehy nášho života. Tieto tmavé kúty sú často neviditeľné, no napriek tomu vplývajú na naše rozhodnutia a činy. Ktorý z nich teda odhalí to najväčšie prekvapenie?

V prvom, najbližšom rohu ležia pevné reťaze, ktoré nás zväzujú a nedovolia nám slobodne dýchať.
Sú to reťaze prostredia, v ktorom vyrastáme a žijeme, pretože práve ono má výrazný dopad na to, ako vnímame seba a ako sa k sebe správame. Sme prirodzene formovaní normami a hodnotami, ktoré uznáva naša rodina, priatelia, ale aj spoločnosť.
Výchova nás často pripravuje na to, aby sme boli súčasťou systému, a nie sami sebou. Preto sa na nás vyvíja silný tlak plniť očakávania, ktoré nás robia závislými na hodnotení druhých.
Ak sa od detstva učíme, že za každých okolností máme byť milí, že máme iným pomáhať a prispôsobiť sa, tento postoj môže viesť k tomu, že naše vlastné potreby a želania automaticky odsúvame na vedľajšiu koľaj. Ľahko tak podľahneme mylnej predstave, že nie sme takí dôležití ako ostatní.
Veľkú úlohu tu však zohrávajú aj sociálne médiá. Konzumná spoločnosť, v ktorej žijeme, nás permanentne vystavuje obrazom úspešných, krásnych a šťastných ľudí. To v nás môže vyvolať pocit nedostatočnosti a menejcennosti. Ak sa k tomu pridá stigmatizácia, napríklad kvôli vzhľadu, zdravotnému stavu, prípadne iným charakteristikám, môže nám to priniesť komplikácie s prijatím toho, akí naozaj sme. A tak spočiatku nevinná myšlienka o niečom úspechu v nás môže prerásť do stále zdrvujúcejšieho pocitu, že nie sme dosť dobrí.

Ďalší roh miestnosti je temnejší, až klaustrofobický. Ukrýva sa tu strach z toho, že budeme odmietnutí.
Ak sme v minulosti zažili bolestivé odmietnutie, je pravdepodobné, že máme tendenciu zažiť ho aj v budúcnosti. Naše podvedomie si trpkú skúsenosť dobre uloží do pamäte a pri najbližšej príležitosti nám ju určite pripomenie. A hoci si uvedomíme, že nová situácia je odlišná, zrazu pocítime neistotu a ohlušujúci strach, ktorý nám jednoznačne radí, aby sme všetko vzdali, lebo to nemá zmysel.
Sme však pripravení ustúpiť a zmieriť sa s porážkou?
Sotva. A preto sa snažíme byť ešte lepší a ešte dokonalejší.
Veríme, že ak budeme v očiach iných perfektní, vyhneme sa kritike. No práve nesúhlas a kritika sú tými najničivejšími zbraňami, ktoré vedia našu dušu kruto zraniť.
Naše správanie môže taktiež silne ovplyvňovať hlboko zakorenené presvedčenie, že ak sa príliš zameriame na seba, ľudia nás budú považovať za sebeckých a narcistických. A tak sa beznádejne stále dokola točíme v pasci menejcennosti, perfekcionizmu a starého známeho odmietania, ktorého sa túžime za každú cenu zbaviť.

V treťom rohu visí zrkadlo, ktoré zmenšuje a skresľuje náš obraz. Jeho úlohou je poukázať na náš nedostatok sebavedomia.
Nízka sebadôvera a neistota často vedie k tomu, že svoju pozornosť radšej sústredíme na potreby a pocity ostatných. Je to akoby sme sa snažili potvrdiť svoju hodnotu prostredníctvom toho, čo robíme pre iných.
Veríme, že ak sa o niekoho postaráme, na oplátku dostaneme prijatie a uznanie. Túžba po chýbajúcej láske nás preto ambiciózne ženie vpred. Nedokážeme si ju dať sami a tak ju zúfalo potrebujeme od iných. A robíme všetko, aby sme prázdnotu v srdci rýchlo vyplnili.
Ak trpíme nízkym sebavedomím, máme tendenciu porovnávať sa s inými. Prevláda v nás pocit, že nie sme dosť dobrí a to nás motivuje viac sa starať o druhých než o seba. A paradoxne, čím viac sa snažíme získať uznanie od druhých, tým viac si potvrdzujeme vlastnú nízku hodnotu.

A v poslednom rohu čaká nekončiaci bežiaci pás. Keď naň nastúpime, rýchlosť sa začne zvyšovať. A keď spomalíme, spadneme.
Je to situácia podobná životu: čím viac urobíme, tým viac sa od nás vyžaduje.
V dnešnej dobe sa kladie veľký dôraz na úspech, produktivitu a neustále zvyšovanie výkonu.
V takejto filozofii zameranej na súťaživosť a výsledky sa často hodnotíme podľa toho, čo dosiahneme a čo si o nás myslia iní. Stále viac sa snažíme uspokojiť ich očakávania a získať ich uznanie. A ako dôsledok venujeme menej pozornosti svojim vlastným potrebám a spokojnosti.
Kultúra výkonu brilantne podporuje porovnávanie sa s ostatnými. Neustále meranie toho, ako sme na tom v porovnaní s kolegami, priateľmi, alebo dokonca celebritami, v nás môže vyvolať silný pocit nedostatočnosti, ktorý nás núti dosiahnuť rovnaké, či ešte lepšie výsledky.
Neúspech sa tu priamo spája so zlyhaním a neschopnosťou. Aby sme predišli možnej prehre a pádu, musíme vyhovieť iným, lebo sa bojíme, že ak sa nám niečo nepodarí, budeme odmietnutí a utrpíme krutú porážku.
V snahe dosiahnuť vysoké ciele a splniť cudzie očakávania neraz obetujeme vlastné pocity, zdravie a voľný čas.

Ako by ste sa v temných zákutiach tejto miestnosti cítili Vy?

Mnohí z nás robia všetko pre to, aby vyhoveli očakávaniam svojich blízkych, rodiny, kolegov, či spoločnosti. Pritom však neraz potláčame svoje vlastné túžby. Venujme preto pozornosť aj sebe.

Ty si ten najdôležitejší človek v Tvojom živote!

Možno si poviete, že to znie egoisticky, ale je to pravda. Vy ste tí, ktorí s Vami sú 24 hodín denne bez prerušenia po celý život. Vy ste tí, čo poznáte seba najlepšie. Vy viete, čo Vám prináša bolesť, z čoho máte strach a čo si nedokážete pripustiť.
Ak sa o seba nepostaráte Vy, kto iný to urobí?
Sebaláska je základom spokojného života.
Ak máme radi sami seba, sme schopní milovať aj druhých.
Najprv musíme naplniť vlastnú nádobu, aby sme vedeli ponúknuť aj ostatných. Inak budeme vyčerpaní a slabí.

Je to jednoduché

Keď sa staráme o seba, zvyšujeme si sebavedomie a sebaúctu.
Keď sme spokojní sami so sebou, sme schopní budovať zdravé a šťastné vzťahy.
Dobrá starostlivosť o seba nám dodáva energiu a motiváciu, čo sa priaznivo prejaví aj na našom výkone a výsledkoch.
Keď sa venujeme svojim potrebám, znižujeme svoju hladinu stresu a zlepšujeme svoje duševné zdravie.

Ako na to

Je dôležité si priznať, čo potrebujeme a čo nás robí šťastnými.
Je úplne v poriadku povedať “nie” a chrániť si svoj čas a energiu.
Venujme sa svojim záľubám a robme veci, ktoré nás bavia a napĺňajú.
Dbajme o svoje fyzické zdravie. Pravidelný pohyb, zdravá vyvážená strava a dostatok spánku sú základom pre našu pohodu.
Už aj pár minút tichej meditácie každý deň dokáže urobiť veľké zázraky. Čas a energia, ktorú investujeme do seba, sa nám mnohonásobne vrátia.
A ak máme problémy venovať sebe potrebnú pozornosť, vyhľadajme podporu. Porozprávajme sa s priateľom, príbuzným alebo terapeutom, ktorí nám podajú pomocnú ruku a nasmerujú na správnu cestu.