Po stopách strachu
od pavúkov, cez neistotu, k láske
“Strach je len brána, ktorá vedie k slobode.”
Paolo Coelho
Strach je prirodzenou súčasťou života.
Je to mechanizmus, ktorý nám poskytuje ochranu pred nebezpečenstvom. Je našou inštinktívnou reakciou pred blížiacou sa hrozbou. Pomáha nám chrániť sa pred ublížením a snaží sa udržať nás v bezpečí.
Prečo sa ale niekedy necháme chápadlami strachu úplne zdeformovať, a v horšom prípade nadobro zničiť?
Strach ako priateľ
Vieme, že oheň nám môže spôsobiť popálenie, preto sa ho nedotýkame. No ak sa oheň začne nekontrolovane približovať, môže nás zachvátiť triaška.
Opatrnosť nás na vysokohorskom chodníku vedie čo najbezpečnejším úsekom, no ak pod sebou zbadáme hlbočizný strmý zráz, začneme sa potiť a zrýchli sa nám tep.
Zdravý rozum nám teda správne napovie, čomu sa vyhnúť, aby sme sa nezranili. Ak sa však prekročia hranice nášho racionálneho úsudku, prejaví sa to automatickou psychickou či fyzickou reakciou. Zpanikárime, zmeravieme, alebo utečieme.
Iracionálny strach
A naopak, strach, ktorý nemá logické odôvodnenie, sa nazýva strachom iracionálnym.
Ak sa dajme tomu bojíme pavúkov, určite si objektívne uvedomujeme, že pavúčik malý ako blcha pravdepodobne nie je smrteľne nebezpečný.
Ako je teda možné, že nás strach, ktorý nemusí byť opodstatnený, tak ovplyvňuje?
Prečo sa nám podlomia nohy a obleje nás studený pot iba pri predstave, že stojíme na najvyššom poschodí mrakodrapu a pozeráme dole?
Korene strachu a evolúcia
Je zaujímavé, že strach je fenoménom, ktorý formuje naše životy od nepamäti a má často výrazné evolučné pozadie, pretože niektoré hrozby mohli byť pre našich predkov skutočne reálne.
Ak sa v minulosti ľudia často stretávali s nebezpečnými pavúkmi, tak tí, ktorí sa ich báli, mali väčšiu šancu prežiť a odovzdať svoje gény ďalej.
Uzavreté priestory, ako napríklad jaskyne, bývali pre mnohých hrozbou, lebo tam mohol číhať predátor. Ľudia, ktorí sa jaskíň obávali, boli teda opatrnejší a mali menšiu šancu dostať sa do nebezpečenstva.
Evolučný proces mohol spôsobiť, že tieto strachy sa posúvajú z pokolenia na pokolenie a my sa s nimi už narodíme. To znamená, že hoci sa s pavúkmi, výškami či uzavretými priestormi nikdy nestretneme, už aj pri samotnej myšlienke na ne prežívame obavu, úzkosť a hrôzu.
Mimochodom, podľa mnohých vedeckých štúdií najčastejšie sa vyskytujúcimi strachmi zameranými na objekty či konkrétne situácie sú práve strach z pavúkov (arachnofóbia), strach z výšok (akrofóbia), strach z uzavretých priestorov (klaustrofóbia), strach z verejného vystupovania (glosofóbia) a strach z otvorených priestorov (agorafóbia).
Tieto fóbie vnímajú hrozbu ako externú a jasne definovanú.
Strach a trauma
Okrem vrodenej predispozície však môžu byť strachy naučené aj v dôsledku predchádzajúcej traumatickej skúsenosti. A tú si môžeme pamätať matne z detstva, alebo jasne a detailne z nedávnej minulosti. Táto trauma môže byť občas natoľko silná, že ju v bezradnosti vytlačíme zo svojich spomienok.
Strach a stres
Nášmu životu sa ale nevyhýbajú ani ťažko definovateľné strachy vyvierajúce priamo z vnútra.
Spôsobujú ich rôzne faktory, ako stres, depresia, úzkosť, nízke sebavedomie, alebo už spomínané traumy z detstva.
Ak nás však ovládnu, ľahko sa môžu stať deštruktívnymi.
Strach zo straty kontroly
V dnešnej rýchlej a neistej dobe nás čoraz viac ovplyvňuje rastúci strach, že stratíme kontrolu nad svojím životom.
Je to komplexný fenomén, ktorý môže mať hlboký dopad na rôzne aspekty života, ako vzťahy, práca, financie alebo zdravie.
Môže nám brániť v tom, aby sme si plnili sny a aby sme boli ochotní niečo zmeniť. Neoblomne nás núti, aby sme svoju snahu hodili za hlavu a držali sa toho, čo dobre poznáme, aj keď nám to vôbec nevyhovuje.
Keď sa bojíme, cítime sa paralizovaní, neistí a neschopní urobiť vlastné rozhodnutie. Radšej ustúpime a skloníme hlavu. Utápame sa v pasci obete a donekonečna presviedčame seba aj iných, že všetko zvládame.
Ak ho nedokážeme uvoľniť, strach zo straty kontroly môže prerásť do ťažkej depresie, závislostí, psychosomatických príznakov, sebapoškodzovania a vo vypätých stavoch bezmocnosti až k samovražedným myšlienkam.
Samozrejme, strach zo straty kontroly nad svojím životom sa prejavuje rôznymi spôsobmi a ich príčina sa môže ukrývať aj v evolúcii.
Ľudia, ktorí mali v minulosti väčšiu kontrolu naddomovom, boli ochotnejší chrániť ho a bojovať za svoje prežitie. Tento spôsob správania následne odovzdávali svojim deťom.
Neznáme prostredie a nepredvídateľné okolnosti znamenali často veľkú hrozbu, lebo boli zdrojom nebezpečenstva. Chaos a neporiadok zas mohli viesť k násiliu, konfliktom a strate majetku.
… zastavme svoj strach
Nech je náš inštinkt strachu spôsobený čímkoľvek, poznaným či nepoznaným, spoľahlivo sa udomácnil v našich bunkách.
Ale skôr, než sa dostaneme do bodu, keď začneme pomýšľať na ukončenie svojho utrpenia, Pokúsme sa na chvíľu zastaviť. Nájdime to, možno malé a slabé, ale stále bdelé svetielko na konci tunela. Práve toto svetlo si žiada našu pozornosť, lebo jedine my mu dokážeme vdýchnuť život.
Vyvedie nás z beznádeje a pustí sa s nami do pátrania za pôvodom nášho strachu a hlbšou pravdou, ktorú sme dosiaľ nevideli.
S láskou nám ukáže, že náš strach je dôsledkom oddelenia sa od božskej podstaty a nedôvery v život.
Strach zo straty kontroly je skrytým strachom z neznáma. Takáto kontrola je však iba ilúziou. Nie je predsa možné, aby sme vedeli, riadili, ovplyvňovali a rozhodovali o všetkom, čo sa deje.
Ak sa naučíme prijať nekontrolovateľnosť sveta, zbavíme sa veľkého strachu z neznáma.
Sme bytosti, ktoré chcú mať pocit, že majú život pevne vo svojich rukách. A napriek tomu, že zotrvávame v kŕči a sebaklame, neoblomne sa snažíme dosiahnuť nemožné.
Ukotvenie v prítomnosti
Strach je ilúzia našej mysle, ktorá sa obáva neistoty budúcnosti a toho, čo sa môže stať. Ak si to uvedomíme, náš strach sa začne uvoľňovať a prestane nás ovládať. Preto je tak dôležité ukotviť sa v prítomnom okamihu. Tam totiž strach nikdy nie je.
Potrebujeme sa upokojiť a spojiť sa so svojím vnútorným Ja a s duchovným svetom, aby sme našli uzdravenie.
Keď sme v súlade so svojou dušou, vieme, že sme súčasťou niečoho väčšieho a že sme chránení a milovaní.
A v konečnom dôsledku sa prestaneme obávať toho, že život nebudeme mať vo svojich rukách, pretože mu začneme viac dôverovať.