Rozhodnutie odhaliť niečo, čo sme dlhé roky tajili, je vždy veľké.

Vôbec nie je jednoduché urobiť to. Počítame s tým, že mnohí to budú svojim spôsobom hodnotiť. No napriek tomu cítime, že to musíme spraviť. Že prišiel ten správny čas. Teraz alebo nikdy.

Nikto nedokáže takýto krok urobiť, kým sa vnútorne necíti byť dostatočne silní. Ak sa naše vnútro trasie, vidíme všetky nástrahy nášho konania a radšej cúvneme.

Keď však naše dlho ukrývané tajomstvo uzrie svetlo sveta, môže nám to priniesť tak veľa, že sa nám o tom ani len nesnívalo.

Aj ja mám jedno tajomstvo.

V podstate to ani nie je žiadne tajomstvo, no javí sa tak. Mnohí o ňom vedia, no málokto ho na mne vidí. Niektorí ľudia si dokonca ani po hodinách strávených so mnou nevšimnú, že je na mne niečo zvláštne.

Prečo? Lebo z času na čas sa mi ho podarí úchvatne utajiť.

Volá sa dystrofia sietnice.

Je to genetická choroba spôsobujúca postupnú stratu zraku. A hoci je mojou súčasťou odjakživa, viem o nej asi desať rokov.

Zo začiatku sa mi nezdalo, že by malo ísť o niečo vážne. Nemala som pocit, že by ma mala obmedziť. V tom čase ma v podstate vôbec neobmedzovala. Všetko som robila tak ako predtým. Dokonca som šoférovala. Ale postupne sa môj život začal meniť.

Keď mi lekári povedali o prognóze mojej choroby, zdalo sa mi, že hovoria o niečom, čo sa ma netýka. Vôbec nič som pritom necítila.

Neskôr som pochopila, že táto moja choroba je taký malý figliar. Príde kedykoľvek sa jej zachce, potom sa zhorší do takej miery, ako sa jej žiada. A nakoniec sa v nejakom štádiu zhoršovanie zastaví. Niekedy to trvá roky, inokedy iba zopár dní. Jednému sa zrak zhorší čiastočne, iný oň príde úplne.

Takže to, čo táto choroba ponúka je neistota a strach z budúcnosti.

Táto diagnóza môže mať devastačný účinok s okamžitou platnosťou. Neviem si predstaviť prísť o zrak behom niekoľkých dní. Musí to byť ukrutný šok, z ktorého sa vyhrabať je nesmierne ťažké.

V mojom prípade napreduje tichá spoločníčka v mojich očiach celkom pomaly. Avšak, ani tento spôsob strácania zraku nie je žiadnou výhrou.

Každá choroba sa môže zdať ako krutá hra osudu. A strata zraku nie je výnimkou.

Roky rokúce som mala problémy so zrakom. Ale veď, kto ich nemá? Veľa ľudí má slabší zrak. V dnešnej dobe je to celkom prirodzené.

Ale keď sa ráno zobudíme a zistíme, že to, čo sme včera videli, dnes vidíme o kúsok horšie, nabúra to našu psychiku.

Prestať šoférovať mi nerobilo až také problémy. Veď to nie je až taká hrôza, keď sa kamkoľvek vieme dostať aj bez auta.

Keď som si však uvedomila, že akosi nedokážem prečítať to, čo predtým, uvedomila som si, že sa naozaj niečo deje. Došlo mi, že lekári mali asi pravdu. Niečo tu nie je v poriadku.

No rozhodla som sa to skrývať. Znie to neuveriteľne, ale dalo sa to. Aspoň spočiatku. Človek je niekedy naozaj schopný aj nemožného.

Aby som dokázala, že nie som o nič horšia ako ostatní, snažila som sa všetko si zapamätať. A miesto čítania toho, čo mám na papieri napísané, som iba hovorila, čo som si pamätala. Bez čítania.

Úprimne, neviem, či je to tragické alebo komické. Teraz, s odstupom času mi to príde ako tragikomická scéna z Chaplinovho filmu.

Ale čo človek neurobí, aby obhájil svoju ťažko vydobenú pozíciu?

Časom začalo podobných situácií pribúdať. A ja som stále viac bojovala. Lenže boj, ktorý sa prejavoval navonok, bol v skutočnosti tvrdým bojom, ktorý som viedla vo svojom vnútri.

Väčšina mojich známych vedela, že mám niečo s očami, no na mne to nebolo vôbec vidieť. Správala som sa rovnako ako predtým. Pozerala som sa ľuďom do očí rovnako ako predtým. V priestore som sa orientovala rovnako ako predtým. A to všetci videli.

Ale nikto nevidel to, čo som prežívala vo svojom vnútri.

Strácať zrak pomaly znamená po kúskoch si uvedomovať, o čo prichádzame. Nikdy som nevedela, kedy príde ďalší pád do ničoty. Krvopotne som sa snažila zastaviť to. A išlo to jedine tak, že som spolupracovala so svojou psychikou. Upokojovala ju a dávala jej nádej. Ubezpečovala ju, že všetko bude v poriadku. Veď to nevzdávam a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som to zvrátila.

A keď som sa opäť nadýchla krehkého závanu pokojnej dôvery, z ničoho nič prišlo ďalšie zhoršenie. A tak som musela pridať. Viac zachraňovať svoj zrak, svoje bunky, svoj svet. Stále viac boja, stále viac tlaku na oči.

Neúnavne som k nim vysielala správu, že to nemôžu vzdať. Moje oči musia vidieť! Nemôžu prísť o tú krásu navôkol.

Mnohí si ani nevšimnú, že nevidím. Predpokladám, že sa im zdám občas divná, lebo sa zvláštne pohybujem. Prirodzene, keďže niekedy netuším, že meter predo mnou sa nachádza stojace auto. A veru, keď doňho vrazím, tvárim sa, že som bola zamyslená a nevšimla som si ho.

Je priam neuveriteľné, čo všetko si dokáže človek vymyslieť, aby zachránil zdanlivo nezachránitelnú situáciu.

To všetko a mnohé iné zábavky my, ľudia so strácajúcim sa zrakom robíme. A robíme to každý deň. Snažíme sa o to, aby tá naša časť, ktorá kedysi videla, neumrela.

Je veľmi ťažké uniesť bremeno takejto zmeny. Prijať to, že už nie sme tým, kým sme voľakedy boli a začať žiť inak. Nájsť vo svojom osude niečo dobré. Niečo, čo nám osvetlí našu cestu. A pôjde to až vtedy, keď to staré, to, čo tu už nie je, pustíme.