Keď ma môj skvelý kamarát Adamko pozval na oslavu svojich ôsmich narodenín, bola som veľmi poctená a nadšená.
Hneď som začala hľadať ten najlepší darček pre chlapca s krásnou dušičkou, ktorá miluje mačičky a je majstrom počítačových hier. Rozhodla som sa pre darček, ktorý vždy vyčaril na perách dieťaťa úsmev. Bol ním obrovský , mäkučký plyšový medveď.
A keď som ho kúpila a on trpezlivo čakal v kresle na svoj veľký deň, často som si pospevovala starú známu melódiu z rozprávky o Bambuľke: „prišla stuhou previazaná škatuľka…“
Všetko bolo pripravené a mne neostávalo nič iné, ako si naplánovať cestu k Adamkovi.
Potrebovala som sa dostať z Nových Zámkov do Levíc. Na tom by v podstate nebolo nič zložité, keby som mala dobrý zrak.
Ako večný optimista som vedela, že všetko dopadne dobre. Stačí dôverovať vyššej moci a nechať sa ňou viesť. Už roky rokúce cestujem vlakom, logicky som teda nemala najmenší dôvod čohokoľvek sa obávať.
Moja myseľ mi však čím ďalej, tým viac klopala na dvere a pripomínala, ako zle vidím. A zrazu sa začali vynárať strachy a obavy z toho, že sa môže udiať niečo nečakané.
Riešením tejto zamotanej situácie bolo pre mňa to, že sa pripravím na každý možný krok a zladím ho s dôverou, že sa to skončí dobre. Možno to znie vtipne, ale ten tlak, ktorý na mňa moja myseľ vynakladala, bol enormný.
A tak som sa rozhodla ísť vlakom, ktorý má konečnú v Leviciach, pre prípad, aby som ani náhodou nepremeškala stanicu, kde mám vystúpiť. Naplánovala som si, že sa opýtam sprievodcu, na ktorej strane vlaku mám v Leviciach vystúpiť. Ale aj veľa iných drobností, ktoré sa mi na ceste s veľkou krabicou môžu stať.
Všetko bolo premyslené a ja som sa s dôverou, ale aj strachom, ktorý som sa snažila ukočírovať, vydala na cestu.
Keď som vstúpila do budovy stanice, zmeravela som.
Na tabuli s odchodmi vlakov svietila informácia, že na trase zo Šurian do Levíc je výluka a cestujúci musia z vlaku prestúpiť do autobusov.
V mojej hlave nastalo prepočítavanie, ako keď musí navigácia v idúcom aute nájsť novú cestu do cieľa. Všetky pripravené plány zrazu stroskotali a ja som musela v ultra krátkom čase nájsť nové riešenia.
Vedela som, že najväčším problémom je prestup z vlaku do autobusu. Ak náhodou vo vlaku nenájdem človeka, ktorý mi pomôže prejsť, budem stratená. Zmocnila sa ma panika, že by som to nemusela zvládnuť včas. Bola sobota a cez víked cestuje ľudí pomenej.
Začala som cítiť tlak, ale robila som všetko pre to aby som ho udržala pod kontrolou.
Keď prepočítavanie v mojej hlave skončilo, vznikol nový plán.
Nechala som sa s obrovským balíkom odviesť do Šurian. A dokonca som tam dorazila ešte pred príchodom vlaku, z ktorého prestúpili na autobus do Levíc iba traja ľudia.
Moja super myseľ však cestou do Šurian vôbec nezaháľala a usilovne sabotovala moje rozhodnutie, odhodlanie a odvahu. Zbierala všetky prekážky , ktoré by sa v autobuse mohli vyskytnúť.
Kam položím v autobuse veľkú krabicu? Ako budem vedieť, kam si môžem sadnúť, aby som neprikvitla niekomu v lone? Ako budem vedieť, kedy budeme v Leviciach? Ako sa v Leviciach zorientujem, keď ani neviem, kde nás autobus vyloží?
Áno, znie to neuveriteľne. Ale keď sa myseľ snaží urdžať veci pod kontrolou a nedarí sa jej, dokáže skutočne panikáriť.
Stála som pri zamknutých dverách do autobusu a s obrovským pokladom vedľa seba som si pripomínala, že všetko bude v poriadku. A to, čo s udialo potom, predčilo všetky moje očakávania.
Pristúpil ku mne veľmi milý a veselý vodič, ktorý keď pochopil, že zle vidím, zobral môj balík a dal ho bezpečne do úložného priestoru. Potom mi pomohol vyjsť do autobusu a usadil ma hneď za seba.
Na opačnej strane sedel sprievodca, ktorý na každej zastávke zakričal, kde sa nachádame.
Konečne som sa mohla uvoľniť. A vlastne aj odovzdať sa, pretože som vedela, naozaj vedela, že všetko bude v poriadku.
Moja cesta do Levíc bola nezabudnuteľná. Muž za volantom nám robil menšiu diskotéku a so sprievodcom sme sa naozaj zabávali. Až mi bolo ľúto, keď som na konci cesty musela vystúpiť.
Keď sme dorazili do cieľa, vodič ma požiadal, aby som počkala, kým všetci vystúpia. Potom ma chytil za ruku a vyviedol von.
A vtedy prišlo k ďalšiemu zázračnému momentu. Keď moja ruka, ktorú držal vodič, vyšla z autobusu, zrazu ju prebrala ruka môjho kamaráta. Tento zdanlivo bezvýznamný zážitok, však vo mne zanechal priam magickú stopu.
V tom kratučkom okamihu sa udialo niečo tak veľké, a predsa neviditeľné. V letmom momente, kedy jedna ruka podala moju ruku druhej ruke, zazneli slová, ktoré boli také nežné, že ich mohlo počuť iba srdce:
„Upokoj svoju myseľ a dôveruj. Uvidíš, všetko bude v poriadku.“
Keď oslava skončila a maco veľký ako svet našiel u Adamka nový domov, vydala som sa na cestu späť.
Opäť som stála pri zamknutom autobuse a opäť ku mne pristúpil vodič, ktorého som poznala zrána. Vysmiaty, veselý muž, ktorý si užíval deň a život plnými dúškami.
Tento krát sa však ku mne nepredral ani len náznak pochybnosti alebo obavy z cesty domov. Nemyslela som na to, či vesmíru dôverujem alebo nie. Proste som to vedela a už som tomu nepotrebovala venovať svoj čas a pozornosť.
Je veľmi ťažké prekonať strach a dôverovať tomu, že situácia, pred ktorou stojíme, skončí dobre, ak nám myseľ neúnavne pripomína všetky možné i nemožné nástrahy a prekážky.
Naša myseľ je perfektná v tom, že ovláda všetko, čo sa nám môže stať. Robí všetko preto, aby sme predišli pádom, nárazom, prekážkam. Chráni nás zubami nechtami.
Ak však prežijeme svoj život v zajatí neustálej kontroly, ochudobníme sa o krásne zážitky, ktoré náš život okorenia, dodajú mu šťavu a neobyčajný lesk.
Pochopme svoju myseľ. Prijmime, že sa nás snaží chrániť. Objímme ju a s láskou jej vysvetlime, že život pod ochranou nie je skutočným životom.
Skutočný, farebný život začína za hranicami kontroly.
Iba tam nájdeme pôžitok a nádheru každého okamihu. Odvahu, ktorá sa v nás ukrývala. Oporu a hrejivú pomoc od ľudí, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Láskavé priateľstvo odhaľujúce skutočný charakter človeka. Hlbokú dôveru a vieru v nemožné.
Iba tam spoznáme seba.