Deti si ho pamätajú, no dospelí zabudli. A pritom máme intuitívny tanec v DNA a tancujeme ho už tisíce rokov!
Kedy ťa naposledy tanec natoľko pohltil, že ti bolo úplne jedno, ako pri tom vyzeráš?
Možno keď ťa v 5 rokoch zasiahla zvučka tvojho Večerníčka, alebo o pár rokov neskôr, na svadbe o druhej ráno a po treťom poháriku vína?
V dnešnej dobe sme si totiž už zvykli, že na tanec musíme mať buď talent, správny rytmus, absolvovaný tanečný kurz, alebo aspoň mierne promile v krvi.
A pritom je to obrovský omyl!
Kedykoľvek niekde spomeniem výraz „intuitívny tanec“, časť ľudí si predstaví niečo tajomné, ezoterické alebo skupinku ľudí, čo v lese objíma stromy.
Lenže pravda je taká, že intuitívny tanec je tu s nami odjakživa. Nie je to žiaden moderný výmysel z obchodu so zdravou výživou.
Je to ten najstarší jazyk na svete.
Skôr než naši pra-pra-pra-predkovia dokázali zložiť súvislú vetu (a nieto ešte napísať mail), vyjadrovali svoje emócie pohybom.
Keď mal praveký človek radosť z úlovku, nepísal o tom status na Facebook a netočil príbeh na Instagram. Vytancoval to. Keď sa bál búrky, dupal do zeme, aby vyhnal strach.
Ak si pozrieš tisíce rokov staré jaskynné maľby po celom svete, nenájdeš na nich ľudí, čo cvičia zumbu podľa predpísaných krokov. Nájdeš tam divoké, uvoľnené postavy tancujúce okolo ohňa.
Šamani v Afrike, Indiáni v Amerike a napokon aj naši slovenskí predkovia pri Jánskych ohňoch vedeli jednu základnú vec. Keď máš ťažkú hlavu alebo plné srdce emócií, musíš to zo seba vytancovať.
Nikto nikdy nekontroloval, či máš vystretý chrbát a či ti ide krok na tri štvrtiny. Dôležité bolo len jedno — pustiť to z tela von.
A potom sa niečo pokazilo. Dospeli sme.
Stali sa z nás úspešní, rozumní ľudia, čo zatiahli ručnú brzdu.
Celý deň sedíme v kanceláriách, pozeráme do displejov, posudzujeme sa, hodnotíme a držíme svoje telo pod prísnou kontrolou. Náš pohyb sa scvrkol na ceste: stolička – auto – gauč.
Keď potom hrá v rádiu dobrá pesnička, náš vnútorný hlas nás okamžite napomenie: „Ešteže čo! Veď nevieš tancovať. Vyzeráš pri tom smiešne.“
Ale pozrime sa na malé deti.
Keď batoľa počuje hudbu, nezamrzne s otázkou: „Aké kroky mám teraz spraviť?“
Jednoducho len začne prirodzene hýbať zadkom a rukami, pretože v tele cíti takú veľkú radosť, že ju v sebe nedokáže udržať.
A čo urobí dospelák?
Namiesto toho, aby odhodil zábrany a pridal sa k nemu, vytiahne mobil, nakrúti ho na video a zavesí na sociálne siete.
Deti sú skutočnými majstrami intuitívneho tanca, lebo ešte nezabudli, aké to je byť doma vo vlastnom tele. Kým ony naozaj žijú v prítomnom okamihu, my dospelí o ňom s kamerou v ruke len hovoríme.
O čom teda ten intuitívny tanec v skutočnosti je?
Úplne jednoducho: Je to tanec bez divákov a bez hodnotenia.
V klasickom tanci hľadáš dokonalosť pre oči niekoho druhého. V intuitívnom tanci hľadáš pravdivosť pre svoj vlastný pocit.
Neexistuje v ňom zlá póza.
Ak tvoje telo potrebuje desať minút len tak ležať na zemi a jemne sa krútiť, je to tanec. Ak potrebuje vydupať zúrivosť zo šéfa do podlahy, je to tanec. Ak chce plávať vzduchom ako morská víla, aj to je tanec.
Vyhneš sa pri tom strachu zo zlyhania, aj očakávaniam ega. Tvoje telo totiž presne vie, čo potrebuje uvoľniť – len mu do toho hlava občas musí prestať kecať.
Daj si malé rande so sebou
Intuitívny tanec je v podstate reset pre tvoj nervový systém. Ak máš pocit, že ti v hlave beží 50 otvorených okien naraz ako na pokazenom počítači, pohyb je ten najrýchlejší spôsob, ako ich všetky zavrieť.
Skús si dnes večer spraviť malý pokus:
Zatvor dvere na izbe, daj si slúchadlá, pusť si pesničku, ktorú miluješ, a na tri minúty zavri oči. Nepočúvaj hlavu a dôveruj svojim nohám a rukám. Nechaj ich, nech spravia prvý pohyb.
A ak by sa ti to páčilo a chceš zažiť ten oslobodzujúci pocit vo veľkom a bezpečnom priestore, kde ťa nikto nehodnotí (a kde sme na tom všetci úplne rovnako), pridaj sa k nám.
Tvoje telo ten tanec už dávno pozná. Stačí mu len dovoliť, aby sa rozhýbalo.