Milujem hudbu a zbožňujem tanec.
Hudba ma neodolateľne poháňa k tancu, ktorý má magickú silu pôvabne vyjadriť to, čo slová nedokážu opísať. A moje srdce vtedy spieva tú najkrajšiu symfóniu života.
Tento neobyčajný súzvuk tela a duše je mojím tajným únikom do sveta, kde môžem byť sama sebou a nechať svoje emócie voľne plynúť. Odvahu, radosť, vášeň, smútok, hnev, silu prameniacu v hĺbke môjho bytia. V nespútanosti tanca sa stretávam so svojou najautentickejšou podstatou a s ľahkosťou vstupujem do ríše fantázie. Akoby som sa nechala unášať vetrom, voľná a ľahká ako pierko.
Najradšej som vždy tancovala sama. Možno kvôli pocitu slobody a spontánnemu vyjadreniu toho, kým som. Tanec vo dvojici alebo v skupine však pre mňa znamenal krkolomné prispôsobovanie sa ostatným a vyčerpávajúci zápas so zložitými tanečnými krokmi a veľkými očakávaniami, ktoré som na seba kládla. Nešlo mi to a necítila som sa v tom dobre. Moje telo odmietalo spolupracovať a ja som strácala radosť z tanca a sebadôveru, a zároveň aj ľahkosť pohybu a občas aj rovnováhu.
Ale keď som videla páry vlniace sa v rytme hudby, srdce mi horelo obdivom a tak trochu aj závisťou. Po parkete sa kĺzali s pavúčou ľahkosťou a ich pohyby boli zladené v nežnej harmónii. Veľmi som túžila zažiť to isté.
Ako však nájsť tú, ešte neobjavenú radosť z tejto živej hry svetla a tieňov?
Odpoveď prišla. No mala inú formu, ako som si predstavovala.
V jednu čarovnú noc som sa ocitla na tanečnom parkete, ktorý patril iba mne. Moje telo ožilo a energia v ňom začala pulzovať v temperamentnom rytme hudby.
Tanečnica v mojom srdci rozkvitla. Jemne sa dotýkala zamatovej krásy noci, ktorá jej darovala krehkú slobodu.
Emócie prenikali časom i priestorom a ja som vnímala nehybnú nádheru každého okamihu. Tóny hudby nenápadne vkĺzali do mojich buniek, spustili prúdy podmanivej energie a vytryskli do nekonečnosti noci.
A ja som len tancovala.
Celý svet na tých pár okamihov prestal existovať.
V tom ku mne pristúpil muž a požiadal ma o tanec. Táto nečakaná chvíľa ma vytrhla z víru emócií. Zrazu tam stál človek, ktorého poslalo svetlo tmy, aby nás zladilo v rytme hudby. Lenže ja som už tak dávno s nikým netancovala, že mi hneď napadlo, že túto výzvu pravdepodobne nezvládnem. Napriek tomu som ale súhlasila. Moja nedôvera vo vlastné schopnosti však nezaháľala. Tlak vo mne sa ako parný hrniec stupňoval a musela som ho udržať pod kontrolou.
Náš tanec sa onedlho rozplynul v tieni môjho vnútorného boja a ja som opäť tancovala sama. No už to nebolo ako predtým. Všetko malo zrazu príchuť zmätenej trpkosti.
Keď svitol nový deň a oblohu prežiarilo slnko, niečo sa vo mne začalo potichu prebúdzať. Prichádzali výčitky a odhaľovali sa staré presvedčenia, ktoré ma dostávali do slepej uličky. Honba za perfekcionizmom ma paralizovala a oberala o radosť zo života. Cítila som sa hrozne.
Vedela som, že s tým musím niečo urobiť. Ale ako?
Vesmír mal však všetko už naplánované!
Niekoľko týždňov pred mojím zážitkom na tanečnom parkete som sa objednala na zubné vyšetrenie.
Keď som sedela v čakárni, dávno odpútaná od myšlienok na nepodarený tanec, prišla ku mne sestrička s otázkou, čo tam robím: „Nie ste predsa objednaná.“
A keďže neverím na náhody, okamžite mi blyslo hlavou, že skutočným dôvodom tejto návštevy nie je môj zub. Čo má tajomný vesmír za ľubom.
Môj zub bol v poriadku. V podstate prestal bolieť krátko po tom, čo som si dohodla termín vyšetrenia. Ale aj tak som si ho nechala pozrieť. A keď sme skončili, pani doktorka sa rozhodla, že ma odprevadí von.
Zrazu sa však reč zvrtla na tanec a ona so mnou s obrovským úsmevom začala v priestore medzi zubárskym kreslom a východom, čo sú ani nie 2 × 2 metre, tancovať valčík.
Táto chvíľa ma v stiesnenom priestore ordinácie zastihla tak nečakane, že som sa zmohla len na rýchly jasný protest, že neviem tancovať. No keď som to bezradne vyslovila, uvedomila som si, že moje nohy sa ladne hýbu v rytme valčíka.
Je to vôbec možné?! Veď ja tancujem! Hladko, uvoľnene a s dobrým pocitom.
Úžasná pani doktorka ma iba držala a nepustila. Ona nepodľahla mojim obmedzujúcim presvedčeniam a ukázala mi pravdu o tanečnici, ktorá vo mne driemala a ktorej som neverila. Vtedy sa vo mne konečne niečo zlomilo.
Vesmír našiel bravúrny spôsob, ako odhaliť pravdu!
Uverila som tomu, že nedokážem tancovať vo dvojici. Prestala som dôverovať sama sebe. A potrebovala som zažiť chvíľu, keď moja myseľ stratila kontrolu. Pretože práve vtedy prehovorilo moje srdce, aby ma mohlo viesť.
Musela som ísť do zubnej ambulancie, kde by mi nikdy nenapadlo, že tam budem tancovať. Veď komu by to vlastne aj napadlo, však?
Môj tanečný príbeh tu však ešte len začal a jeho pokračovanie nájdeš v ďalšom článku.